Všetko to začalo 20.11.1990 okolo pol 5 poobede. Mamka si konečne vydýchla a ja sa nadýchol.

Prvé 4 roky života si nepamätám. Vraj som bol uplakané dieťa čo všetkých hrýzlo. Táto zločinnosť mi nejak tak ostala celkom dlho.

Neviem či som vyslovene chcel niekomu robiť zle, ale viem, že nikdy som nerád poslúchal druhých a už vôbec nie bezmyselne. V škole som zbieral hlavne 1,2, nejaké trojky, ale hlavne poznámky. A táto vlastnosť mi nejak tak prischla. Keď mi niekto niečo prikazuje , nech je hocikto, potrebujem vedieť prečo to mám spraviť, vidieť význam, dôvod. Nepotrebujem nič len pádny argument 😀 Inak mám pocit mrhania času a nerobím to s nadšením.

Ako dieťa som bol ten neposedný typ. Všade sa liepať, skúšať, skúmať, objavovať. Pre mňa ideálne dieťa. Chcem raz mať toho najväčšieho zbojníka alebo šibaľku 😀 Keď tak píšem o svojom detstve uvedomujem si, že to dieťa vo mne ostalo 😀 Čomu som nakoniec rád, lebo boli obdobia, keď som si myslel, že som najmúdrejší a váženejší pod sluncom aj vesmírom. Teda nie až tak, videl som aj horšie prípady, ale často som sa bil o pravdu, nevedel som rešpektovať priority druhých a ich rozhodnutia.

Keď som mal medzi 5-6 rokmi skúsil som to s futbalom, ale kvôli nevyzrelosti riadiť sa pravidlami a nedisciplinovanosti vychádzať v kolektíve, rodičia videli, že toto nie je cesta a prihlásili ma na individuálnu gymnastiku. Pri nej som ostal do svojich 12 rokov a opäť prešiel na futbal. Zhodou okolností sám 😀

S gymnastikou som skončil, lebo som bol malý, ťažký smeťožrút  (rožky, chipsy, WcDonald, keksiky…) nestíhal som za ostatnými chalanmi a na tréningoch som psychicky trpel. Akosi všetci vedeli, že moje stravovacie návyky sú naprd. Ráno rožky, večer rožky s perlou a šunkou. Medzitým horalky, kávenky a na plavárni vždy Čipsy alebo od dedka slaninkové Pepisky 😛 ak si pamätáte. Niekedy ma tatko vzal aj do Wc Donaldu alebo mi mamka dala stravné lístky a ja som vedel čo s nimi  Samozrejme im to nevyčítam robili to s najväčšou láskou. V telocvični sa mi všetci smiali, ponižovali a tak som odišiel robiť to čo ma začalo baviť viac. Nejako sa vo mne objavila schopnosť behať po hrisku a ovládať loptu. Na najvyššej úrovni som nevynikal ani tu, pretože podľa mnohých som začal neskoro a keďže mám lídersku povahu, v tom futbale sa to neprejavilo a tým trpel aj môj výkon, keďže som sa nedokázal prejaviť a bol som zatienený inými osobnosťami. Pri futbale som ostal dodnes, ale je to hlavne o vášni, kondičnej stránke, zlepšovaní sa, skúmaní a rozvíjaní pohybového potenciálu. Pomedzi to som ešte skúsil plávanie, basketbal, streetbasketbal, bežnú posilku. Všetky tieto športy , škola, životný štýl ma ovplyvnili a (zde)formovali. Posilka skrátené svaly, nafúknuté ego svaly a oslabené ostatné, z futbalu obmedzený pohyb v bedrovom kĺbe, zo sedenia v škole oslabené brucho, ohnutý krk a driek.

Takže môj rozvoj bol od detstva smerovaný k športu a fyzickej stránke. Možno preto som si ponižovanie kompenzoval, ešte na slabších.

Zo všeobecnej základnej školy som šiel na osemročné športové gymnázium do jazykovej triedy (angličtina, nemčina). Tam som sa celú mám pocit venoval so spolužiakmi najviac tipovaniu 😀 Nebol som špatný. Naučil som sa analyzovať, rozmyšľať, predvídať, riskovať, podnikať. Dva krát som SKORO vyhral po 7 000€, inak som samozrejme v mínuse. To boli super časy. Veľa srandy a pseudoproblémov, bezstarostný život.

Keď som mal 15 rokov zastihla ma od života prvá vážna lekcia. V priebehu pol roka mi odišiel dedko na rakovinu pľúc  a ja som bol za ním v nemocnici sotva jeden krát. Vtedy som bol na seba nahnevaný. Cítil som sa ako nevďačník. Nechcel som veriť, že sa také niečo môže stať. Spomínal som na pekné časy ako sme chodili na huby, ako ma učil jazdiť na babete, aký bol dobromysešný a dobrosrdečný, všade obľúbený. Dlho som plakal a smútil po nociach. Stal sa pre mňa vzorom ľudskosti. Po rokoch som si uvedomil, že je zbytočné ľutovať čas, ktorý tu už nie je. Dôležitá je podpora v najťažších chvíľach a ešte dôležitejšia plná pozornosť. Nečakať na ťažké chvíle, ale tešiť sa s najbližšími teraz. Nechal tu po sebe ťažko chodiacu babku, o ktorej vždy vravel, že si ju máme šanovať a nikto nečakal, že by mal ísť prvý. Preto sa teraz snažím venovať veľa času a pozornosti práve jej. Aj keď býva na opačnom konci Slovenska, vždy keď mám týždeň voľný rozmýšľam, či sa mi podarí vyraziť na divoký východ. Rok dozadu som dostal na 14 narodeniny kocúra Joeyho a ten bol mojim kamošom 6 rokov aj emočným dobíjačom.

Tábor Trstenná 2006

Možno aj preto, keď som mal 16 rokov, začal som nachádzať zabudnutie, iný svet, v spoločnosti zábavy a tínedžerskej neviazanosti. Do popredia sa začala dostávať túžba po dievčatách a zábave. Prvý krát som sa tuším opil keď som mal 16 rokov v jednom letnom tábore.

Dovolenka Bulharsko

Tam začala našťastie krátka éra diskoték, povrchných známostí, prvých skúseností a tak ďalej. Krátka píšem preto, pretože jeden Silvester som to prehnal (ožratý som behal v slabom oblečení), prechladol a nezodpovedným prístupom k sebe opakovane podcenil liečenie. Skončilo to pri mnohých antibiotikách, kortikosteroidných liekoch, výberom mandlí, čistení dutín (FESS), dlhodobo oslabenej imunite, psychickými a tráviacimi problémamy, hypochondrizmom atď.

Vysoká škola II. ročník

Tento stav a kolotoč medzi doktormi trval možno 3 roky. Žiadny mi nevedel dlhodobo pomôcť. Stále som bol na tom horšie. Nejakými postupnými krokmi, samovzdelávaním a skúsenosťami sa mi hromadil počet informácií z vyšetrení, diagnóz, z kníh a netu atď. a po istom období som sám videl, že čoraz lepšie rozumiem samému sebe a veciam, ktoré mi pomáhajú a ktoré nie. Identifikoval som možné príčiny, omyly, pomenoval problémy, hľadal riešenia a hlavne veľa skúšal. Rozmýšľal som ako posilniť imunitu, čo sú antibiotiká a iné lieky, či mi to pomôže, čo môžem ešte spraviť. Vyskúšal mnoho doplnkov od echinacei, čajov, naparovaní, byliniek, MMS, betaglukánu … no všetko možné.

Aby toho nebolo málo, druhému Dedkovi diagnostikovali nález na prostate. Odvtedy prešlo možno 7 rokov, ale stále tu je a platí to čo som už povedal. Vážim si každú chvíľu s ním.

Zrazu z ničoho nič som sa začal cítiť lepšie. Ale to ma nezastavilo v tom, aby som prestal hľadať a zlepšovať ďalšie možnosti. Mojim cieľom bolo a je, už nikdy sa nevrátiť do toho stavu. A tak začal môj koníček k samoštúdiu, zlepšovaniu, zdokonaľovaniu v čomkoľvek čím som práve žil. Zaujímal som sa o všetky choroby, ktoré som prekonal, popri tom stretol s rôznymi, ktoré som nemal, ale myslel si, že hej. Pochopil som, že je neskoro riešiť problémy už keď vzniknú a že im chcem vedieť predchádzať. Začal som riešiť preventívnu medicínu, začal otužovať resp. sprchovať sa ráno v studenej vode keď som mal asi 18 rokov. Dodnes som vynechal možno 50 dní bez rannej sprchy aj to len keď som bol chorý alebo na cestách. Začal som sa viac hýbať a presadzovať akoby „zdravý aktívny štýl života“.

No a v tomto období teda som sa stal čudákom pre okolie. Z chalana čo bol na každej party a akcii bol zrazu Pán Presprávnený. Skoncoval som raz a navždy s Wc Donaldom. Tento rok oslávim 6 výročie abstinencie. Každý deň venoval čas štúdiu výžive, nutriterapii, podpore samoliečebných a prirodzených mechanizmov tela. Chcel som vybudovať telo jak delo a nepriestreľnú imunitu.

Okrem zdravotných problémov ma postihli aj nejaké zranenia väčšinou fodbalové, ale nič vážne. Niekoľko rokov som sa trápil s labilným členkom, mal som polroka naťahovanie s kolenom po súboji na futbale. Problém bol, že mi nevedeli diagnostikovať problém a tak sa to naťahovalo. Dnes už tuším, že to bol zápal šľachy. Potom som si poškodil rameno, keď som po 12 rokoch chcel zaspomínať na staré časy z gymnastiky a akosi som zabudol, že som dva kráť ťažší, slabší, tuhší, skrátenejší. A tak som sa začal učiť ako sa dať dokopy.

Tréningové hriská Randers – Dánsko

Prišiel čas Vysokých škôl a v tomto období sa prejavili nedorozumenia vo vzťahu rodičov, ktorí sa nakoniec aj rozviedli. Mňa prvý rok zobrali len do Brna na ekonómiu externe.

Bol som tam len raz na zápise a rovno aj posledný. Veľmi rýchlo som zistil, že matiku a ekonómiu sa mi nechce učiť na diaľku. Tak som nasledujúci rok pracoval a pripravoval sa na ďalšie prijímačky. Obaja rodičia sú z ekonomickej školy a tak aj mne bolo odporúčané, že táto voľba bude pre mňa najperspektívnejšia. Čistou náhodou pár dní do odosielania prihlášok som natrafil na Športový manažment na FTVŠ. Bola to kombinácia manažmentu, ekonómie a športu a tento trojlístok vo mne vyvolával správny kompromis. Pred zápisom v septembri som ešte stíhol letnú futbalovú prípravu v prvoligovom dánskom klube FC Randers, ktorú mi vybavil rodinný známy. To bola taká aj moja prvá životná škola, kedy som sám letel cez 3 medzinárodné letiská Viedeň, Berlín, Kodaň a 6 týždňov staral sám o seba.

Šport, lyžiarské, turistické kurzy ma bavili, manažment ako náuka o riadení čohokoľvek, psychológia tiež, no ekonómia a matika nie. Takže som bol šťastný. V tom čase sa vo mne prebudil záujem vedieť manipulovať druhých, chcel som vedieť či sa dá hypnotizovať, lákal ma vlastný mentálno-osobný rozvoj. Prvý krát sám od seba som sa vybral ku rodinnej knižnici a tam som uvidel knihu Tajemství vnítřní mluvy od Iva Tomana a ďalšie motivačné knihy. Tiež sme s kamarátmi riešili ako baliť baby a dostal som sa ku knihám  ako vedieť zbaliť ktorúkoľvek babu. Tu som objavil lásku k čítaniu a taju poznávania. Takže jeden rok bol taký experimentálny. Oslovoval som, balil, bavil som sa s hocijakými babami aké sa mi zapáčili. Celkom som sa chytil a bavilo ma to. Boli to cenné skúsenosti. Bol som povrchný, šiel som len po výzore a nejakej vzájomnej sympatii. Nakoniec som aj tak vždy všetky dievčatá omrzel. Takže ma už nebavilo  byť namotaným, dobručkým chlapcom a potom vždy odhodeným. Vnútorne som citlivá povaha, rád sa smejem a túlim. Nie som alfasamec od prírody, ktorý hladí hlavne na svoje potreby. Rád som dával toľko lásky koľko vo mne bolo. Dôveroval, staral sa, čičikal a podobne.

–
Jedného dňa mi však do života pribehla ona. Svoju naučenú vtipnú drzosť som skúsil v posilke na dievča, ktoré nakoniec stálo po mojom boku a ja pri jej krásne 2 roky. Naše prvé rande bol výbeh najvyššieho kopca v BB. Pamätám sa, že tam sa mi v istých momentoch prvý krát začal triasť hlas, a naprogramovaný mozog, zneisťovalo srdce. Akoby predtucha, že tu sa schyľuje k dobrodružstvu. Nikdy som sa tak neotvoril a nezaľúbil ako vtedy a dokonca som veril, že to bude životná žena. Dlhé mesiace som si sám nebol istý či do toho ísť, keďže medzi nami bol 5 ročný rozdiel. Zhodou okolností nás na 3 mesiace rozdelil môj erazmus pobyt v Španielsku a tak sme komunikovali len cez internety, facebooky, skypy. Paradoxne táto láska cez internet a diaľku mi dovolilo ju spoznať viac do hĺbky a to ma presvedčilo, že je to holka za ktorou sa chcem vrátiť čím skôr a tak som odišiel z erazmu o 2 mesiace skôr. Čo bolo potom, pre mňa to bola životná pohádka. Za celý život som nebol šťastnejší, naplnenejší. Ako chlap milujúci šport a pohyb som si vždy želal ženu, s ktorou by som mohol robiť a zdieľať to isté. Hýbať sa, dobre si navariť, cestovať, relaxovať, užívať si, rozprávať sa, smiať sa, pomáhať si, prechádzať sa, robiť spolu čokoľvek a kedykoľvek. A to sa mi splnilo. Maťka bola mašinka, ktorá v mnohom utiahla aj mňa. Asi všetky vytrvalostné behy, bruslovačky, túry aj cyklotúry 😀 To nebolo všetko, jej životný príbeh, rodina, záľuby, vnútro, črty, povaha, záujmy, citlivosť, starostlivosť, jemnosť, vášnivosť všetko som miloval. Všetko prebilo aj to najmenšie negatívum. Aj keď sa hnevala a krivila tvár, vedel som sa pozerať, vidieť krásu a potíšku sa usmievať 😀 Mala v sebe nebeský zmysel pre prírodu, zvieratá, život. Preto viem, že bude najmilujúcejšia mamka Naučila ma mnoho vecí. Ako gazdovať, dokonca ma ona zobrala do ľadovej vody, do ktorej teraz ja sa snažím

brávať Bystricu 😀 Cestovali sme, športovali a začali rozmýšľať o budúcnosti pracovnej aj spoločnej. Dokonca sme mali ísť spolu na 2 roky do Mexika, kde som dostal štipendium na štúdium a ona bola ochotná ísť so mnou. Po roku a pol som šiel do Madridu a zhodou rôznych okolností to začalo škrýpať. Možno sa prejavil ten vekový rozdiel, ale minimálne vo mne sa začali objavovať pocity a následné vlastnosti, ktoré som už poznal, ale nechcel pripustiť. Strach o svoje idealizované predstavy a plány, že prídem o to najcennejšie, čo dávalo mojej prítomnosti aj budúcnosti zmysel. Prestal som vidieť realitu a stratil som zmysel pre empatiu a vcítenie sa do druhého. Myslel som, že čo si myslím je najlepšie pre oboch. Naučil som sa bojovať za to čo chcem a nie sa prizerať. Takže moje správanie aj keď v dobrom záujme naberalo na obrátkach . Negatívne emócie, vo mne vzbudili negatívne slová  a činy a nakoniec bol aj negatívny výsledok. Začal ma tlačiť život a pre ňu sa začínalo všetko nové. Už som jej nebol oporou, ale príťažou. Vždy som mal skon k presviedčaniu, ak som niečomu veril a začal som nevedome siliť veci. Až neskoro som zistil, že skúsenosti sú neprenositeľné a nevyžiadaná rada je najhoršia rada. Vzťah je o slobode a zrelosti. Platia dôležitejšie zákony/ pravidlá/ pravdy/ city.  Po roku a pol bezproblémového vzťahu, sa začali objavovať nedorozumenia. Hovorí sa, že vzťah preveria a zároveň posilnia prekonané problémy. My sme to nestihli. Z obrovskej závislosti na láske, bola pre mňa obrovská odvykajúca bolesť. Prvé problémy nás aj rozdelili a každý si šiel svojou cestou.

Nestretneš niekoho dokonalého… Ale niekoho kto sa k tebe dokonale hodí. Láska nie je o nájdení dokonalej osoby. Dokonalá osoba neexistuje . Láska je o nájdení tak niekoho nedokonalého, s kým je možné pracovať na dokonalom vzťahu. Láska je o práci (na sebe) . Tak ako úspech . Tak ako kariéra . Ako čokoľvek , čo za to stojí.

Píšem vlastnou cestou, pretože to je to pravé slovo, ktoré som sa vďaka pre mňa ťažkému rozchodu naučil vnímať. Vlastná cesta – vlastné sny – sloboda – skutočná láska – tolerancia a podpora. V dobrom vzťahu máme krídla, v špatnom okovy. Keď človek skutočne miluje nemôže trpieť, pretože vie, že jeho partner cíti najlepšie čo potrebuje vďaka intuícií, pozná najlepšie svoje vášne, samého seba na základe skúsenosti. Poučení partneri rešpektujú rozdielnu jedinečnosť toho druhého a tešia sa zo vzájomnej podobnosti  Niekedy sa cesty rozídu, niekedy na krátko, niekedy navždy. Nakoniec to aj tak vždy dopadne ako má Zmena je základom našej spokojnosti a objavovania hodnôt, toho na čom nám záleží.

Niekedy som si myslel, že keď za niekoho vyriešim problém, že mu pomáham. Resp. som nepoznal mieru. A o tom je presne život. O miere, dávke, cite o harmónií, o budovaní schopnosti a sily vyrovnávania sa s nerovnováhami, vlnami a životnými situáciami . Aj voda nás zabije keď jej vypijeme 4 litre naraz. Naučil som sa, že každý si vie svoje problémy vyriešiť sám. Nepotrebuje počúvať čo by mal robiť, pretože každý sa pozná najlepšie a cíti čo je pre neho najlepšie. Čo nám však niekedy chýba je podpora, objatie, nastavené plece, povzbudzujúce slovo.

Toto som sa učil celý nasledujúci rok a postupne mi to zapadalo. Dnešná doba nepraje hlbokým vzťahom a mnoho možností robí, že je ľahšie človeka vymeniť ako komunikovať. Zaujímalo ma o čom je umenie vzťahov, kde som spravil chybu, prečo aj keď človek sa snaží byť najlepším partnerom/ človekom akým vie, to môže byť primálo. Veľa som čítal o vzťahoch (pracovných, osobných, partnerských), pýtal sa iných párov a ľudí na ich skúsenosti, pýtal sa starších gentlemanov, ktorí sú dnes šťastní, ženatí, bohatí, otcami, oporami na ich skúsenosti. Petr Casanova mi povedal. “Pozri sa do zrkadla, hľadaj a tie chyby nájdeš v sebe. Ženy z ideálnych vzťahov neodchádzajú.” Tu som to pomaly začínal chápať, že všetky chyby, boje, pocity boli vo mne. Nepriamo mi povedal o svojom egu o ktorom som netušil nič. Naučil som sa, že všetci sme v inej životnej fáze na inej úrovni poznania. Nepotrebujeme ostatným vnucovať naše názory. Naopak iné názory a uhly nás môžu obohatiť. Všetko je pominuteľné. Prečo strácať čas čakaním ? na odpustenie ? na opravedlnenie ? Medzi 25timi tibetskými ponaučeniami sa hovorí, že “Ak niečo chceme, poprosme. Ak sa nám niečo ne/páči, povedzme to. Ak nám niekto chýba, ozvyme sa. Ak niečomu nerozumieme, opýtajme sa…” Aké jednoduché A o tom je.

“Hovorme čo si myslíme a robme čo hovoríme. Všetko ostatné je komplikované” (Petr Casanova).

Naučil som sa rešpektovať právo na chyby ostatných a teda právo na ich vlastné skúsenosti, na ich vlastné tempo rastu. Nikoho neposudzovať. Spoznať lepšie sám seba, prečo som robil čo som robil, prečo som sa tak cítil. Naučil som sa znova žiť sám so sebou, nájsť zmysel života. Toto poznávanie seba (ega), mysle, vzťahov, businessu ma zavievalo kde tade a ja som začal chápať život úplne inak.

Popri tom som samozrejme pracoval aj na vlastných aktivitách ako web, osobné tréningy, zahraničná práca, ďalšie záujmové oblasti ako vedy o športe/ pohybe/ ľudskom tele, výživa, prevencia, umenie zarábať peniaze, podnikateľské zručnosti, vnútorné poznanie  a mnohé iné veci a projekty. Spoznával som nových ľudí, miesta a veci.

Počas vzťahu aj po ňom som bol v Španielsku ešte trikrát po 3 mesiace. Prvý krát teda (2012) v Almerií na erazmuse.  To som mal 21 rokov a toto bol pre mňa asi najvýznamnejší zlom čo ma zmenil. Moje ciele vtedy boli naučiť sa španielsky, zažiť nečakané, hrať futbal, užívať si slnko, kultúru, more, ísť na futbal do Barcelony a Madridu, naučiť sa salsu a možno ochutnať španielského temperamentu 😀 Všetko som si splnil až na tú ochutnávku, pretože som bol zaľúbený na diaľku do horkokrvnej slovenskej krásy. Aj vďaka tomu som sa troška izoloval od spoločenských aktivít. Všetci si myslia, že erazmus je o chlastaní, party a zábave. Áno minimálne tu to tak aj bolo. Ale keďže som hral futbal za univerzitu, pomedzi to cvičil, plával, študoval nemal som energiu na to po večeroch hýriť. Potreboval som spať. Maximálne som šiel na hodinu Salsy aby som bol do polnoci späť. V tom čase som narazil na blog Vlada Zlatoša. Za mesiac som ho prečítal celý. Veľmi na nakopol, pretože Vlado sa pre mňa stal vzorom človeka ako komplexnej osobnosti a prístupom k životu (ako otec, manžel, športovec, tréner, výživový odborník, podnikateľ, mentor). Pochopil som, že ak sa chcem niekým stať musím lepšie nakladať so svojim voľným časom. Pomohol mi uvedomiť si svoj potenciál, hodnoty, ciele. Okrem jeho blogu som narazil aj na blog Doktora Michala Pijáka – alergológa, imunológa, hepatológa. A keďže v tom čase som frčal na výžive a preventívnej medicíne nič lepšie sa mi nemohlo stať.  Michala Pijáka považujem za najväčšieho odborníka (nie len) na Slovensku vo výžive a pridružených oblastiach, keďže je špecialistom na imunitu, pečeň a  s viac ako 40 ročnou praxou a vedeckou minulosťou. Najvtipnejšie bolo, že Dr. Piják je totálny profík a na svojom blogu deň čo deň zdieľal niekedy aj 30 príspevkov s odkazom na iné blogy, štúdie, články väčšinou v angličtine 😀 Keďže som si vtedy povedal, že idem začať na sebe makať, ako začiatočník som pri jeho blogu denne trávil niekedy aj 2-6 hodín denne, pretože som bol fanaticky posadnutý preštudovaním všetkého čo zdielaľ aby mi nič neušlo. Nevedel som nič o štúdiach, o ich dizajne, ako to čítať. Nemal dostatočnú slovnú odbornú zásobu. A samovzdelávajcia zvedavosť pokračuje dodnes 😀 Ale na rozdiel odvtedy dnes už pridáva tak maximálne dva stručné príspevky, a ak si viete predstaviť pyramídu, moje poznanie a zameranie sa postupne zúžovalo a dnes už nepotrebujem čítať všetko. S obidvomi sa mi podarilo už niekoľko krát stretnúť a aj touto cestou im obom Ďakujem. Rozhovor s Vladom o jeho príbehu.

O rok na to (2013) som šiel na stáž do športovej agentúry do Madridu. Chodil som na kurzy a semináre o tréningu, manažmente, športovej výžive atď. Mal som dosť času na svoj rozvoj. Každý deň som chodil do posilky, skúšal som a skúmal naučené poznatky. Okrem toho v tom roku sme s priateľkou založili spoločnú FB stránku, ktorú dnes poznáte pod názvom TommyPovajean.com Umenie Sebarozvoja. Takže začalo prvé blogovanie a neustále niekoľkohodinové študovanie blogov Chrissa Kressera, Michala Pijáka, Martin Snášel Coretraining.cz, Poliquingroup, FirstClass.cz, Radyho Aktiva, hlavne výživa, tréning, medicína, vzťahy a podnikanie.

O polroka (2014) na to sme šli s priateľkou spoločne pracovať na leto do Malagy do letoviska Torremolinos ako športoví inštruktori. Nakoniec z nás boli animátory pre všetko. Po dvoch týždňoch ma vyhodili. To je na dlhšie. Stal sa mix udalostí a nedorozumení, ale ako som písal v úvode, nie je pre mňa práca, kde trávim nezmyselne čas, takže som jej dával minimum zo mňa. Potreboval som sa vzdelávať, pán Piják chŕlil štúdie, knihy čakali na prelistovanie, ja som si musel odtrénovať 😀 chcel som byť vo voľnom čase s priateľkou. To bolo prvoradé. 8 hodinové fušky, kde som sa mal trčať na jednom mieste, hrať sa s deťmi, zabávať turistov a nerozvíjať svoje záujmové stránky neboli pre mňa. Chcel som minimálne robiť športové aktivity a trénovať ľudí. Učiť sa komunikovať a zväčšovať svoje trénerské zručnosti.

Po týždňovom neúspešnom hľadaní práce v Torremolinose som zobral ponuku na Menorce, kde som pracoval v hoteli pre dospelých v športovej časti hotela Sport and Nature. Mojou náplňou bolo robiť kayakové a cyklistické sprievody, informovať o turistických výletoch a časom som robil aj ranné behy a inštruktora v posilke. Vtedy som bol naplnený. 7 hodín som pracoval v hoteli, 2 hodiny trénoval so sebou alebo cestoval, bol v perfektnom kolektíve, 3 hodiny študoval a 2 hodiny dokopy jedol. Chýbalo mi ku šťastiu len jedno, udobriť sa so svojou milou Cítil som sa ako v Azkabane, na rajskom ostrove a zároveň uväznený vo vlastnom pekle. Úplne bezmocný, odkázaný na neosobnú komunikáciu. Ale som za to teraz vďačný. Viem, čo už nikdy nespravím. Naučil som sa o sebe viac. Že nikto iný nemôže za pocity, ktoré som mal iba ja, moja myseľ a moje ego. Že ja som zodpovedný ako sa cítim, že ide o moje domnienky a moje predstavy, že sa sám trestám. Je úsmevné byť po vojne generálom Beriem to, že som prežil vlastnú vojnu. Napolen Hill povedal, “Ak neporazíme seba, budeme porazení sebou”.

O rok na to som zoštátnicoval a v lete šiel na absolventskú stáž do Almérie znovu po 3 rokoch (2015) 😀 Pracoval som ako osobný tréner a výživový poradca v miestnej sieti personálnych fitiek. To leto bolo mňa ďalším zlomom v osobnom aj profesnom raste. Podarilo sa mi dohodnúť so šéfovcami aby ma nechali pracovať na pláži spôsobom aký mi je vlastný – kruhy, hrazda, práca s vlastným telom, beh, postupné porozumenie a zlepšovanie sa od základov. Keďže som Almériu ako tak poznal, precestoval som miesta, o ktorých som prvý krát nevedel. Užíval som si miestnu kultúru, spoznával ľudí a pracoval na sebe.

Paradoxne tu som zistil, čo som už dávno vedel. Že neviem oddychovať 😀 Ono sú dva extrémy 1. Prvý je pasivita, lenivosť  a neaktivita a 2. Honba za vetrom (dokonalosťou, predstavami, ideálmi, vecami, materiálom). Obe nás zničia a privedú na rovnakú cestu zároveň 😀 . A tak som sa začal zaujímať o nástroje a možnosti ako to dosiahnúť.  Pochopil som konečne po roku o čom je meditácia, že je to bezmyšlienkovitý stav, nie sedenie v tureckom sede so zavretými očami. To ma posunulo k filmu Secret, Eckharotvi Tollemu, Miguelovi Ruizovi, Anthonymi Mellovi, základom budhizmu, duchovný vodca Prabhupáda. Oni vám určite zrozumiteľne vysvetlia to najdôležitejšie poznanie v živote

Takže to sme si povedali už o celkom aktuálnom období, o lete 2015. Po návrate z posledného pobytu v zahraničí som sa teda venoval najviac myšlienkovému konceptu a práci na webe, budovaniu vzťahov a spolupráci s rovnako nastavenými ľuďmi ako ja, nasledovaniu svojich záujmov, rozvíjaniu svojho pohybového potenciálu a práci s ľuďmi – tŕeningy, stretnutia, nápady, projekty. Nemôžem zabudnúť ani na priateľov z No Will No Skill Akadémie a novodobého Tribe, ktorí mi dovolili rok študovať ich prácu a výrazne ma posunuli v porozumení vlastného tela, rôznych mechanizmov a postupného napredovania.

Neviem prečo, ale momentálne sa moje myšlienky krútia okolo umenia života. Páči sa mi definícia, že je to o budovaní sily a schopnosti, balancovať medzi extrémami šťastných momentov a pádov. Život nás svojim priebehom učí jednému – pokore. Byť pokornými keď máme všetko a vytrvalými, vďačnými keď sa nám zdá, že nemáme nič . Bežne to v živote počúvame každý deň 😀 Správna miera, správny cit, dávka je jed, nič nie je čiernobiele, ale šedé resp. celé spektrum, každá minca nemá len dve strany, ale aj HRANU a podobne 😀  Naučil som sa konečne dôverovať nie len mozgu a rozumu, ale aj citom a intuícií.

Možno som spomenul málo o Vysokej škole od zápisu na Športový manažment. Ale asi som nemal čo. Venoval som jej len toľko aby to stačilo. Denne som študoval hodiny iné knihy, články, štúdie a častokrát som nevedel kde mi hlava stojí. Hlavnou školou je pre mňa Univerzita Života a tá ma fascinuje a učí. Vysokej škole v prvom rade ďakujem, že mi umožnila 4 krát vycestovať z grantov a štipendií do zahraničia a spoznať sám seba. Ďalej jej ďakujem, že nároky na štúdium neboli také vysoké a tak mi dala veľa voľného času, ktorý som mohol investovať do štúdia skutočne pre mňa dôležitých vecí. Samozrejme jej ďakujem za mnoho zaujímavých a obohacujúcich predmetov pre mňa ako cudzie jazyky, všetky hry a športy, anatómia, fyziológia, biochémia, vedy o športe a tréningu, manažment, psychológia, behaviorálne správanie. To všetko mi dalo základy. Ale čo sa týka školy, hlavne by som chcel poďakovať konkrétnym ľuďom a to Reńemu Pawerovi, Daniele Nováčkovej, Iľjovi Čížovi a Viktori Bielkikovi za ich ľudskosť a otvorenosť. Poslední menovaní mi dovolili chodiť na ich hodiny 2 roky dobrovoľne, teda 4 rovnaké semestre opakovane bez nárokov na kredit a venovali mnoho času konzultáciám a mojim otázkam. Takže či Vysoká škola áno alebo nie. To je jedno. Každý máme vlastnú cestu a tisícky malých krokov rozhoduje o našom úspechu alebo skôr pokroku/ rozvoji. Škola mi dala voľnosť, „zahraničné konferencie“, základy a kontakty na super ľudí.

Tento život mi ukázal, že ma baví cestovať, vzdelávať sa, zlepšovať, spoznávať a vidieť nové veci, ale hlavne mi ukázal čo je pre mňa najdôležitejšie a to sú ľudia a skutočné hodnoty – zdravie, čas, energia, emócie. Rodina, kamaráti, úprimné vzťahy, dôvera, pozornosť, láska, pohyb. Všetci s kým mi je dobre. Naučil som sa byť sebestačný a postarať sa sám o seba. To je veľmi dôležité, čo mi dnes príde veľmi samozrejmé, ale keď sa vrátim do obdobia strednej školy, tak taká samozrejmosť to nebola. Kým človek nemusí riešiť nič a o všetko má postarané a zaplatené niekým iným, tak nevie o živote ešte nič. Je to zložitá cesta a veľmi nutná. Už prvý krát v Almérií som zistil, že nechcem svoj život premárniť, byť v zamestnaní, ktoré ma nebaví, nenapĺňa, v ktorom nevidím zmysel života. Preto som si vytvoril vlastné –  manažment zdravia – optimalizovaním životosprávy v 10 oblastiach a celkovým rozvíjaním tela, mysle a ducha. (do detailu tu). Takto momentálne pracujem a riešim nasledovné oblasti.

Na svojej ceste som však, ale neprišiel na všetko sám. Pomohli mi to vo mne objaviť rôzni ľudia a ich myšlienky. Tu som pochopil, že ak sa chcem stať niekým lepším pre seba aj okolie, chcem na sebe pracovať, musím sa obklopovať obdivuhodnými a veľkými osobnosťami. Uvediem tie najvýznamnejšie Vlado Zlatoš, Michal Piják, Petr Casanova a Petr Šebesta z FirstClass.cz, Viktor Bielik a Iľja Číž z FTVŠ, Martin Snášel, Rado Gergeľ, Eckhart Tolle, Anthony Mello, Napoleon Hill, Robert Kiyosaki, Bryan Tracy, Chriss Kresser, Chriss Gunars, Charles Poliquin, No Will No Skill Academy. Toto sú ľudia, ktorými (alebo ich prácou) som sa obklopoval stovky hodín. Sú potom desiatky ďalších zdrojov, ktoré boli mojimi prechodnými a experimentálnymi stanicami, či jednorázovými dieľami.

Moja pracovňa, labák, knižnica, kráľovstvo

Najväčším nešťastím ľudí sú očakávania od druhých, závislosť na čokomľvek, strach a prežívanie v budúcnosti, honba za dokonalosťou, porovnávanie sa druhými. Pokúsil som sa naznačiť kľučové pojmy a to myseľ a JA. Našu myseľ tvorí ego. Ego je predstava o sebe. Naše Ja, náš vnútorný hlas. Uvedené negatívne pocity a prejavy zapríčiňuje práve naše ego. Poznanie a porozumenie týmto súvislostiam považujem za životný úspech a preto je súčasťou mojej práce. Toto poznanie sa snažím v ľuďoch prebúdzať a objavovať, pretože v každom z nás je a čaká na vhodný moment, na dosť skúsenosti  Väčšinou sa v nás prebudí až po silnom trápení a bolesti. Dovtedy nemáme potrebu niečo riešiť, dovtedy nás naplno ovláda Ego a presviedča, že sme viac ako iní. Sme uzavretí pred vecami, ktorým nerozumieme. Ostatní sú pre nás blázni. Tak spoznáte prebudeného človeka. Neposudzuje, je otvorený, počúva vás a rešpektuje.

Dnes si myslím, že treba ostať dieťaťom, treba ostať hravým a čistým, prirodzeným a úprimným, ale bez toho aby sme boli závislí na druhých. Nie je nič krajšie ako pomáhať a byť šťastný s druhými. Na to však ako sa hovorí: „Len až to čo sami máme, vieme a môžeme dať aj druhým“.

A čo ďalej ? Vždy som sa chcel stať profesionálnym fodbalistom. Trénovať, cestovať a byť čo najlepší. Viem, že na to už nemám (vek 😀 ). Asi v 12 rokoch treba začať v akadémií veľkoklubu a nie so športom. A tak ma okolnosti, túžba doviedla asi kam mala. Naďalej chcem rozvíjať svoj potenciál a keď nie fodbalový tak rovno celkový – pohybový, telesný/ biologický, mentálny aj spirituálny. Možno je to aj takto lepšie. Ak by ma dráha vrcholového športovca mala poznačiť telesne aj ľudsky, tak radšej nie ďakujem. Takto mám viac príležitosti  porozumieť nie len sebe, ale aj všetkému čo považujem za dôležité. Pohybový svet je väčší ako len fodbal. Pozerá sa aj na aktívnu starobu a vnímanie tela, mysle aj pocitov. Takto mám teda slobodu, zmysel aj poslanie pomaháť a učíť druhých

Ďalej sa tešiť, poznávať, učiť sa zvládať svoje ego, dvíhať svoj zadok a zanechať po sebe trocha viac lásky (dobre vychované deti) a dobra (pomoci druhým). Chcem stáť pri ľuďoch, ktorí mi pomáhali, dávali lásku, vychovávali. Rád by som ďalších 25 rokov aplikoval, budoval všetko čo som sa učil. Chcem sa stretávať a spolupracovať s rovnako nastavenými ľuďmi a pracovať na niečom prospešnom.

To bolo o mojom osobnom živote to najdetailnejšie o čo som sa kedy s kým podelil. Až dnes chápem skutočný význam slov “Všetko zlé je na niečo dobré a čo nás nezabije to nás posilní”

Ego miluje konflikty ako aj lichôtky. Odosobnenie od ega je plné vedomie. Pokojná myseľ. Vnímanie prítomnosti – carpediem – tu a teraz. Skutočná láska a vnútorne šťastie (Osvietenie/ prebudenie).

Stručnejší podnikateľský príbeh alebo skôr víziu v prípade záujmu je možné si kliknúť aj tu, kde môjho priateľa finančného žraloka zaujímal pohlad na podnikanie v životospráve http://www.financneinfo.sk/podnikanie/naozaj-kvalitny-zivot-pre-vsetkych/

Teším sa na pokračovanie tohto príbehu – určite aj s vami, kto ste sa dočítali až sem … 31.1.2016

Čo čert nechcel od januára som dokončil svoju prvú knihu Puzzle Života, ktorá je akýmsi manuálom na vybalancovanie tela, rozumu aj srdca a ponúka tie najefektívnejšie nástroje a základné poznatky, ktoré som načerpal za 25 rokov, overil na sebe a desiatkach klientoch v najdôležitejších životných oblastiach ako výživa, nastavenie mysle, pohyb, budovanie vzťahov, prevencia, manažment energie, ega, emócií a stresu, princípy šťastia, pokoja, ale aj systém samovzdelávani a sebarozvoju.